Je zaujímavé aká môže byť príroda že ???

Pohľad na ne v nás vzbudzuje hrôzu a odpor. Pretože vo chvíli, keď sa zjavia, krúžiac na oblohe, je jasné, že sa končí niečia životná púť na tom to svete. Na rozdiel od svojich blízkych príbuzných orlov sa supy netešia dobrej povesti. Na vide nie je len ich nepríťažlivý vzhľad, ale predovšetkým spôsob obživy. V prírode však plnia tieto dravce nesmierne dôležitú a nezastupiteľnú úlohu - starajú sa o rýchle a dôkladné odstránenie rozkladajúcich sa mršín, čím zabraňujú šíreniu nebezpečných chorôb a epidémií. Rovnakú funkciu plnia aj supy obývajúce územia s rozsiahlymi pastvinami, kde majú pre zmenu pod kontrolou stáda domácich zvierat. Napríklad v Španielsku sú dnes pomerne početné populácie supa hnedého a bielohlavého, a to práve vďaka masívnemu chovu oviec. A totožnú úlohu mali ešte donedávna aj v odľahlých častiach Ázie a Junej Ameriky, kde im ľudia pri pohrebných kmeňových obradoch predkladali na "likvidáciu" telá svojich mŕtvych. Supy patria približne s ďalšími 200 druhmi dravých vtákov do veľkej čeľade jastrabovitých. Najväčší je sup africký, dorastajúci do dĺžky 110 centimetrov, a najmenší sup biely - rozpätím 1,65 metra - žijúci v južnej Európe, Prednej Ázii a v Afrike. Spomedzi európskych druhov je najväčší sup tmavohnedý - rozpätie jeho krídel dosahuje takmer tri metre. Supy sa nápadne podobajú orlom. Najmarkantnejší rozdiel medzi nimi je v tom, že krk a hlavu majú holé, čo má, samozrejme, svoju príčinu. Keďže ustavične strkajú hlavu do mršín, aby z nich vydolovali aj namenšie kúsky mäsa, hrozí im zašpinenie peria hnijúcimi zvyškami potravy a následná infekcia. Na rozdiel od iných dravcov majú slabé prsty a krátke tupé pazúry, ktorými nedokázu útočiť, a už vôbec nie usmrtiť. Preto žerú to, čo im príde do cesty - zdochliny. Tomuto spôsobu obživy majú prispôsobený nesmierne mocný ohnutý zobák, dokonalý nástroj na trhanie mäsa, ktorým hravo roztrhanú aj silné šľachy. Po hostine celé hodiny vysedávajú nablízku a trávia. Sup síce vydrži bez potravy aj niekoľko dní, no keď sa k nej konečne dostane, napchá sa doslova na prasknutie, až nie je schopný letu. Po "sieste" vedie jeho prvá cesta k vode, kde sa usiluje zmyť zo seba nebezpečné zvyšky potravy. Žiaden vták na svete nestrávi kúpaním toľko času ako nažratý sup. A hoci sa väčšina druhov živí predovšetkým zdochlinami, menšie supy lovia aj hmyz, ryby, kraby a korytnačky a za pochúťku považujú vtáčie vajcia. Viaceré druhy si pri získavaní potravy dômyselne pomáhajú. Sup zdochlinožravý napríklad uchopí zobákom kameň, ktorým vytrvalo búši do pštrosieho vajca - neraz aj vyše hodiny - kým sa nedostane k jeho obsahu. Hoci patrí medzi menšie druhy, dlhý je len okolo 60 cm, v prípade potreby prenesie k potenciálnemu zdroju obživy kameň vážiaci až jeden kilogram, a to aj z kilometrovej vzdialenosti! Iné druhy zase používajú opačný postup. Orlosup bradatý, v Španielsku nazývaný aj lámač kostí, vynesie veľkú korisť v pazúroch do výšky 50 až 80 metrov a odtiaľ ju zhodí na skaly. Z roztriešetných kostí potom vyberá lyžicovitým jazykom špik. Podobný postup použiva aj grécky orlosup, keď sa chce dostať pod pancier ulovenej korytnačky. Supy obývajú tropické a subtropické oblasi východnej pologule. No zatiaľ čo v národných parkoch sa vyskytujú pomerne v hojnom počte, vo voľnej prírode sú čoraz vzácnejšie. Medzi najohrozeniejšie druhy patrí sup kapský. Prudký pokles jeho stavov spôsobilo výrazné zníženie počtu voľne žijúcich zvierat a tiež kruté vyvražďovanie farmármi, ktorí boli dlho presvedčení, že supy útočia na ich stáda. Dnes sa sup kapský vyskytuje už len v 83 hniezdiskách v oblasti afrických Dračích hôr. V rámci programu na jeho záchranu vybudovali vedci v rezervácii Giant`s Castle "supiu reštauráciu", kde tieto dravce cez zimu prikrmujú. Vzácny je aj orlosup bradatý. V španielskych a francuzskych Pyrenejach žije už len štyridsať párov. 220 jedincov hniezdi v maroku a v južnej Afrike prežilo posledných 200 párov. V Alpách ho ľudia vyhubili už v 19. storočí, no v súčasnosti sa vedci snažia navrátiť ho do tejto jeho prirodzenej lokality.